Test SEAT Alhambra 2.0 TDI 4Drive

Vstávam ráno o 5:30. Päť pracovných dní v týždni. Po kupeľňovom obrade si narežem makový rožok na dve skoro symetrické polky. Natriem si ich dvojmilimetrovou vrstvou poľského masla. Bolo v akcii za 1,19 EUR. Dobrá cena. Kúpil som si štyri kusy predvčerom. Mlieko. Nemožem zabudnúť na mlieko, bez neho neexistujú plnohodnotné raňajky v mojom kozme. Plnotučné samozrejme. Kto už chce žiť večne v tomto prašivom svete? Ja veru nie. 6:00 si oblečiem modré tesilky, viem, teraz už ich autobusári nemajú predpísané ako povinnú súčasť rovnošaty, ale môj otec ich nosil tiež. Ladili s jeho modrou Karosou ŠL 11. Mám rád tradície, takže pokračujem s bielou košelou. Po navlečení sa do modrej vesty, ktorá je tak vyťahaná, že už ju ani Perwoll nezachráni, som pripravený. Pripravený nastúpiť do práce. 

7:15 sa hlásim na vrátnici prepravnej spoločnosti RL People Transport. Šéf Marek McDržgroš ma priradil na rozvoz detí z okolitých dedín do školy, ktorá je tu v meste. Dediny okolo mesta sa rýchlo rozrástli, rozhodne rýchlejšie ako sa stihli vybudovať školské zariadenia. Na prepravu získali obce grant z Európskej únie. A tender vyhral tradične McDržgroš. Plat mi však nezvýšil už päť rokov, ževraj kríza. Áno moja, jeho určite nie. Ale nie je to celé také čierne. Len z povahy mojej národnosti som sa chcel najskôr posťažovať. Vlastne sa do práce teším. Plat mám síce stále rovnaký, ale šéfko nakúpil nové autobusy. Jeden s krásnou tmavomodrou metalízou priradil aj mne. SEAT Alhambra, 7-miestna verzia s elektricky výsuvnými bočnými dverami. To znamená, že pohodlne preveziem šesť vzdelaniachtivých detí do školy, kde položia pevné základy svojej budúcej kariéry. Ak im to pôjde dobre, možno jedno z nich prevezme po mne miesto vodiča. A teraz to nechápte zle, ale najradšej vozím deti. Deti sú naša budúcnosť, naša nádej a útecha. Som štastný, keď ich môžem bezpečne dopraviť do školy. Je toľko nezodpovedných vodičov, ale v mojom autobuse sa im nič nemôže stať. Je v tom aj kúsok neprofesionalizmu, miešam prácu s emóciami. Ja a moja Margitka sme to už vzdali, potomka nám ževraj Boh nedopraje. Lekár mi povedal niečo o pomalých spermiách. Sám je pomalý, blázon biely. 

Tak sa postarám aspoň o tieto deťúrence. Už ich poznám aj po mene, veď sa stretávame každý deň. Pomaly musím vyraziť, podľa grafikonu musím byť na prvej zastávke o 7:45. Nový autobus mám už týždeň, zvykáme si na seba. Naštartujem preplňovaný dvojlitrový turbodiesel, nie je to žiadny zázrak, používajú ho rôzne iné autobusy koncernu Volkswagen, ale svoju robotu odvádza na výbornú. Má svoje tradičné výkonové parametre 103/4200 kW/ot. a 320/1750-2500 Nm/ot., ktoré sa však pri pohotovostnej hmotnosti 1891 kg poriadne zapotia. Stačí to na zrýchlenie 0-100 km/h za 11,4 sekundy, maximálna rýchlosť, ktorú počas prepravy osôb nikdy nevyskúšam, má hodnotu 191 km/h. Ráno mi zvuk motora v kabíne duní s hlučnosťou 52 dB, ale len čo sa zohreje, pradie ako nadržaný kocúr. Šesťstupňová prevodovka je sprevodovaná na podporu dynamiky, dôsledkom dobrého odhlučnenia vyššie otáčky nevyrušujú. Nízke však vyrušujú, palubný radca aktuálne vhodného prevodu radí niekedy podradiť a nechať spadnúť otáčky aj pod hranicu 1200, kedy už motor dáva najavo svoju nevôlu nepríjemnými rezonanciami. Samotná jazda je pokojná, dynamika na daný účel uspokojivá, autobus predsa nie je športové vozidlo, aj keď niektorí moji kolegovia si myslia opak. Na moje veľké prekvapenie mám medzi zastávkami ustálenú spotrebu 5,6 litra na 100 kilometrov. Na uvádzanú hmotnosť a veľkú čelnú plochu je to údaj, ktorý rozradostňuje šéfovú peňaženku. Celý pracovný cyklus, v ktorom sa neviem vyhnúť mestským zápcham, viem stlačiť pod 7 litrov.

 

Na zastávke ma už čakajú Radko a Veronika. Bočné výsuvne dvere im otváram elegantne tlačídlom na stredovej konzole. Autobusové výstražné pípanie pri ich zatváraní je samozrejmosťou. Deti sa na zadných delených sedadlách cítia komfortne. Veronika sedí priamo, Radko je uložený v autosedačke s ISOFIX úchytom. Keďže voz je vybavený trojzónovou klimatizáciou, deti na zadných sedačkách sa často hrajú s otočnými ovládačmi, ktoré majú vzadu k dispozícii. Moje šoférske miesto sa mi zdá trochu stiesnené, pravou nohou narážam do stredovej konzoly. Ale cítim sa tu dobre, a to je dôležité, lebo tu trávim celý deň. Hneď po prvom nasadnutí som sa zoorientoval, všetko je na predvídateľných miestach, kto pozná iné autobusy značky VW, ten sa nestratí. Budíky, navigácia, ovládače, nič ma tu neprekvapilo, už som ich videl a používal inde. Má to svoju nepopierateľnú výhodu, už som starší, ťažšie si zvykám na novinky. Len jedna vec ma rozrušuje, nechápem, ako mohol niekto navrhnúť páčku ovládania tempomatu pod páčku prepínania diaľkových svetiel. Až príliš často sa mi stalo, že som blikal na neznámych vodičov. Ale malo to aspoň bezpečnostne-preventívnu funkciu, ihneď spomalili v domnení, že niekde za zákrutou na nich číha policajný radar. A pokiaľ v stredovej opierke nájdete USB vstup, deťom spestríte cestu tématickými pesničkami.

Na ďalšej zastávke vyzdvihnem Tiborka. Dnes nebudem plne obsadený, na tejto ich zvyklo nastúpiť viacero. Ako som už spomenul, môj autobus má sedem miest na sedenie, nemá žiadne na státie a nadôvažok sa batožinový priestor v takejto konfigurácií scvrkne na 267 litrov, avšak teraz ani viacej nepotrebujem. Keď idem vypomáhať na letisko, sklopím tretí rad sedadiel a mám k dispozícií 658 litrov a popritom preveziem ešte štyroch ľudí. Kamarátovi Mirovi som robil fušku, potreboval previezť posteľ, sklopil som aj druhý rad sedadiel a do objemu 2297 litrov som ju pohodlne uložil. Výsuvné dvere a dvere batožinového priestoru ovládam z kľúčika. Efektné a efektívne zároveň. V kufri mi však veľmi chýba rezerva, nerád by som ostal s deťmi niekde trčať na okraji cesty kvôli prerazenej pneumatike.

 

Zuzka už kýva z diaľky. Opätujem jej pozdrav prebliknutím diaľkovými svetlami. Posledná fáza cesty je v meste. Mestské výmoľové pasce prechádza Alhambra s noblesou, tlmenie prefiltruje najnepríjemnejšiu fázu prejazdu, napriek tomu jazda nie je vyslovene plavná, náklony v zákrutách sú až nečakane eliminované. Neviem, ako to konštruktéri dokázali, ale toto je nastavenie, ktoré mi v autobuse vyhovuje. Mne pridelená verzia má pohon všetkých kolies nazývaný 4Drive, ktorý sa tvári intuitívne a na základe vstupov senzorov priraďuje zadné kolesá preventívne, napríklad v zákrute, alebo pri štarte. Je to vítaná pomôcka, deti treba dopraviť načas a bezpečne aj v zimných mesiacoch.

Deti vykladám neďaleko školy o 8:30. Poobede prídem po ne zas a absolvujeme cestu v opačnom garde. Po tejto jazde sa musím hlásiť na dispečing, aby mi pridelili nejakú doplnkovú úlohu. Ale ešte predtým si budem musieť dať vyleštiť lak na kapote, niektorý z mojich pasažierikov mi nakreslil na zaprášenú kapotu smajlíka, pravdepodobne ako gesto spokojnosti. Ako som predpokladal, aj po dôkladnom umytí mi ostali jeho obrysy, prach poškrabal vrchnú vrstu laku. Ale ako by som sa len mohol na ne hnevať…

P.S.: Počas testu nebolo deťom žiadnym spôsobom, fyzickým ani psychickým ublížené. Naozaj pán vyšetrovateľ, musíte mi veriť…

 

Mohlo by vás zaujímať:

• Nové autá na predaj